PharmDr. ONDREJ SUKEĽ vedie Slovenskú lekárnickú komoru ako prezident už od roku 2014. Podrobne sme s ním prebrali všetky „komorové“ témy, problémy, ktorým lekárnický stav čelí, ale aj budúcnosť tohto povolania.
Do Bratislavy dochádzate z Humenného. Ako sa dá časovo skombinovať vedenie piatich lekární na východe s povinnosťami prezidenta v Bratislave?
Veľa závisí od toho, čo sa práve deje. Napríklad v období, keď sme intenzívne riešili liekovú legislatívu, to bolo časovo náročnejšie. Inak si pracovné povinnosti organizujem tak, že do Bratislavy absolvujem dlhšiu pracovnú cestu približne raz za dva týždne až mesiac. Často mávame aj výjazdové rokovania, časť agendy riešime online a veľkú časť práce dnes veľmi dobre zvláda náš Úrad SLeK. Jeho profesionalizácia bola jedným z mojich dôležitých cieľov pri pôsobení v komore. Pri vedení lekární mi zároveň výrazne pomáha môj brat, tiež farmaceut, takže si vieme prácu efektívne rozdeliť a manažovať.
Spomeniete si ešte, s akou víziou ste nastupovali v roku 2014 na pozíciu prezidenta Slovenskej lekárnickej komory a do akej miery sa vám ju podarilo doteraz naplniť?
Ak sa mám vrátiť k vízii, s ktorou som nastupoval, musím ísť ešte o niečo ďalej – konkrétne do roku 2004, kedy došlo k zásadným zmenám zákona o komorách. Naši predchodcovia sa vtedy ocitli v pomerne náročnej situácii: členstvo sa stalo nepovinným, kompetencie komory sa výrazne obmedzili a pribudli aj ďalšie výzvy, s ktorými sa museli vyrovnať. Podarilo sa im to však veľmi dobre – udržali členskú základňu, regionálne štruktúry aj celkovú funkčnosť komory. Od roku 2010, keď som už ako viceprezident mohol aktívnejšie zasahovať do jej smerovania, sme si vo vedení uvedomovali, že je potrebné postupne meniť a nastavovať vnútorné procesy tak, aby komora dokázala reagovať na dynamiku novej doby.
Jedným z kľúčových cieľov bola profesionalizácia vybraných činností a štruktúr. Nebolo to jednoduché, keďže sa menila aj pracovná záťaž kolegov, no postupne sme jasnejšie definovali zodpovednosti, či už v oblasti vzdelávania, vedenia registra, alebo licencií. Našou ambíciou bolo odbremeniť členov orgánov od každodennej operatívy, aby sa mohli viac venovať strategickému smerovaniu a vízii komory. Dá sa povedať, že dnes už vidíme výsledky tohto približne desaťročného procesu nastavovania.
Takže teraz už každý presne vie, čo je jeho úloha a na jednotlivé štruktúry sa môžete absolútne spoľahnúť...?
Uvediem jednoduchý príklad. Keď som začínal ako predseda miestnej komory – čo je dobrovoľná, neplatená funkcia –, organizáciu tradičných regionálnych podujatí som musel zastrešiť prakticky celú sám vo svojom voľnom čase. Dnes je situácia iná. Miestny predseda v podstate len oznámi Úradu SLeK, že chce podujatie zorganizovať a vďaka nastaveným procesom sa zabezpečí väčšina organizačných aj administratívnych krokov. On sa potom môže sústrediť najmä na odborný rozmer podujatia, program, témy, prednášajúcich. Presne takúto mieru profesionalizácie vnútorného fungovania sme chceli dosiahnuť.
Komora však musí fungovať aj navonok, smerom k odbornej i laickej verejnosti. Ako sa vám darí v tomto smere?
To bol druhý pilier našich plánovaných zmien – systematicky pracovať na pozitívnejšom obraze komory smerom navonok. Chceli sme jasnejšie komunikovať jej význam, nielen pre farmaceutov, ale aj pre pacientov. Po roku 2004 sa totiž okolo profesijných komôr vytvoril pomerne negatívny obraz – otázky typu „načo nám je komora“, „čo nám dáva“ alebo „prečo by sme mali byť jej členmi“ pretrvávajú dodnes. Videli sme to napríklad aj nedávno pri diskusii o možnom zvyšovaní registračných poplatkov, keď sa debata miestami úplne odtrhla od podstaty samosprávy a zo strany niektorých poslancov NR SR zaznievali jednoznačné klamstvá, ktoré zmarili šancu otvoriť debatu o modernej profesijnej samospráve.
Keď sme si v roku 2015 pripomínali 25. výročie komory, pozvali sme aj Jiřího Nykodýma, emeritného sudcu českého Ústavného súdu, ktorý sa zásadne podieľal na rozhodovaní o otázke členstva v komorách v Českej republike. Jeho odkaz bol veľmi jasný: „Podpora samosprávy je meradlom funkčnej demokracie.“ Platí pritom, že čím viac je krajina vystavená centralizovanej moci, tým menej priestoru má samospráva. Veď stačí si spomenúť, že jedným z prvých krokov komunistického režimu bolo zrušenie komôr. Dnes vnímam istý paradox. Časť liberálne orientovaných názorov, ktoré inak zdôrazňujú obmedzovanie štátneho dirigizmu a posilňovanie individuálnej zodpovednosti, v tejto oblasti volá po opaku – po rušení komôr a presune ich kompetencií na štát. Úprimne povedané, tomuto postoju nerozumiem.
Núka sa teda otázka: Načo je lekárnikom komora?
Ja na to zvyknem reagovať protiotázkou: Kto by vykonával všetky činnosti, ktoré dnes zabezpečuje komora? Hypoteticky, pokiaľ by napríklad vedenie registra mal na starosti nejaký štátny orgán, veľmi pravdepodobne by si to vyžadovalo väčší aparát, vyššie náklady a zároveň by tu bolo riziko narušenia kontinuity, a teda aj kvality, pri zmenách politických garnitúr. Prenesený výkon štátnej správy, či už ide o vedenie registra, vydávanie licencií alebo vzdelávanie, vieme zabezpečovať odborne, efektívne a pravdepodobne aj hospodárnejšie ako štát. Jednoducho, je to tak. Zaujímavé je, že pri nezdravotníckych profesiách tieto otázky nezaznievajú a komory majú obrovský vplyv, napríklad vykonávajú aj skúšky, ktoré vedú k oprávneniu výkonu povolania advokáta, architekta, notára... Aký krik by nastal, keby sme toto navrhli my?
No nie je to len o prenesenom výkone štátnej správy. Komoru predsa môžeme vnímať ako určitú garanciu ochrany profesie a jej ďalšieho rozvoja, nie?
Áno, môžeme garantovať kontinuálny rozvoj profesie, podporu dlhodobého vzdelávania, profesionalitu v procesoch, ktoré s výkonom povolania a komory súvisia. Ja to vnímam aj ako otázku identity lekárnického stavu. Nie sme len podnikatelia, ktorí prevádzkujú lekárne – sme zdravotnícki odborníci, ktorých úlohou je garantovať kvalitu starostlivosti o pacienta. A zároveň aj lekárnik potrebuje mať istotu, že existuje inštitúcia, na ktorú sa môže obrátiť, kde budú jeho problémy a otázky pochopené v kontexte profesie. Ak to mám zhrnúť, zatiaľ ma nikto nepresvedčil, že existuje lepší model, ako je profesijná samospráva pri výkone týchto kompetencií.
Ako sa podľa vás menilo postavenie lekárnika v rámci histórie? Mám pocit, že teraz ich vnímame oveľa intenzívnejšie, pozitívnejšie ako v minulosti?
Postavenie lekárnika sa v priebehu histórie menilo pomerne výrazne. Kým lekárske povolanie si dlhodobo udržiavalo a udržiava stabilný spoločenský status, profesia lekárnika prešla najmä v období od 50. do 90. rokov minulého storočia zásadnou transformáciou, ktorá ju skôr oslabovala. Proces znárodňovania bol celkom dramatický, mnohí lekárnici prišli zo dňa na deň o lekáreň, ktorú ich rodina budovala desaťročia. Niektorých v nej aspoň nechali pracovať, iných presídlili na druhý koniec republiky, kto vzdoroval, mohol sa dostať aj do väzenia. Keď čítam tie historické príbehy, mám pocit, že lekárenský stav chceli jednoducho ubiť. Mnoho lekární malo svojho patróna – svätca –, alebo nieslo desaťročia meno lekárnickej rodiny, boli prirodzenou súčasťou miest a komunít, lekárnici boli významnou súčasťou inteligencie a spoločenského života.
Znárodnené lekárne dostali len číslo. To isté robili ľuďom v koncentračných táboroch. Vzali im meno a dali im len číslo... Lekárne úplne stratili svoju identitu a stali sa uniformné. Často aj s potlačením pôvodnej architektúry či historického mobiliáru. Ten sa vo väčšine prípadov nepodarilo zachrániť, čo boli aj obrovské umelecké a historické škody. Ostalo len výdajné okienko jeden krát jeden meter a z lekárnika boli zrazu viditeľné len ruky, čo prirodzene oslabovalo osobný rozmer profesie. Prišli ste, podali ste papier a korunu a dostali ste liek. Vlastne aj tá koruna bola dehonestujúca, akoby ste ju hádzali žobrákovi do klobúka. Raz sme na jednom vzdelávacom podujatí rozoberali túto tému a kolegyne mali taký ten spomienkový optimizmus, zdalo sa im, že naša profesia bola v minulosti viac vážená. Ja to tak úplne nevnímam. Súčasnosť nám priniesla väčšiu otvorenosť, možnosť komunikovať s pacientom, budovať vzťah a byť aktívnou súčasťou zdravotnej starostlivosti.
Kedy sa to celé začalo otáčať v prospech lekárnikov?
Začiatok obratu možno datovať do 90. rokov. V roku 1994 bol prijatý prvý zákon o zdravotnej starostlivosti, nasledoval zákon o liekoch, v roku 1998 sa podarilo jasne definovať pojem lekárenská starostlivosť ako jeden z pilierov zdravotného systému popri ústavnej a ambulantnej starostlivosti. Avšak to, čo sme v minulosti stratili, sa nedá obnoviť zo dňa na deň. Za vyspelým svetom máme vo farmaceutickej starostlivosti sklz možno aj dvadsať rokov. Ale áno, už vnímam ten posun k lepšiemu. Ľudia sa viac pýtajú, komunikujú, ešte skôr ako idú do ambulancií sa zastavia v lekárni, využijú naše skríningové služby, poradia sa, model fungovania sa zmenil k lepšiemu. Smerom k aktívnejšej a dostupnejšej úlohe lekárnika v systéme.
Čo dnes najviac trápi samotných lekárnikov, teraz už nemyslíme komoru. Pracovné podmienky, legislatíva, financovanie?
Ja si myslím, že dnes je najväčším problémom financovanie. Lekárenská činnosť ako taká nie je adekvátne ohodnotená. Súčasný model je stále viazaný najmä na percento z ceny lieku, teda na obchodnú maržu, ktorá však vôbec nezodpovedá náročnosti výkonu profesie ani úrovni odbornosti. Máme k dispozícii údaje, podľa ktorých sa v absolútnom vyjadrení hodnota marže od roku 2009 prakticky nezmenila. To znamená, že reálne už sedemnásť rokov klesá ohodnotenie lekárenskej práce. Veľmi dobrým príkladom sú aj individuálne lieky pripravované na mieru v laboratóriu lekárne. Ide o odbornú činnosť, ktorá je v mnohých prípadoch nenahraditeľná a môže mať zásadný význam pre zdravotný stav pacienta. Avšak vzhľadom na nastavený cenník, ktorý úplne minimalizuje odbornosť a vedomosti, zarobí takéto laboratórium pri najvyššej aktivite mesačne od 400 do 700 eur v hrubom. To pokryje len minimálnu časť personálnych nákladov. A to sa ešte nebavíme o nákladoch na materiál, prístroje atď. Ak smiem uviesť príklad – v mojej lekárni pripravujeme aj náročné lieky, napríklad pre novorodencov s KVS ochoreniami, kde minimálny omyl môže viesť k úmrtiu pacienta. Príprava týchto liekov napríklad na mesiac liečby má ohodnotenie menej ako 5 eur... Skrátka financovanie lekárenstva je nezvládnuté a absolútne nezodpovedá reálnym nákladom.
Čo by sa malo stať, aby sa to zmenilo?
Kľúčová zmena musí prísť zo strany štátu, konkrétne prostredníctvom cenových a systémových opatrení. V zahraničí existuje viacero modelov financovania lekárenskej starostlivosti – marža z ceny lieku je len jedným z nich. Popri nej však fungujú napríklad paušálne úhrady za výdaj lieku, za odborné konzultácie či za zapojenie sa do preventívnych a skríningových programov, kde sa naplno využívajú odborné znalosti farmaceutov. Rovnako dôležité je upraviť niektoré procesy, ako príklad uvediem zaočkovanosť. Nestačí deklarovať, že ju chceme zvýšiť, systém musí byť nastavený tak, aby to bolo reálne uskutočniteľné. V uplynulej sezóne sa pacienti stretli s nedostatkom vakcín proti chrípke. Lekáreň dnes funguje ekonomicky veľmi opatrne, objednáva len také množstvá, pri ktorých predpokladá, že ich vydá. Stačí však, ak z desaťkusového balenia jedno nevydá, už na tom nezarobí nič. Ak by ministerstvo povedalo – kupujte, zásobujte sa a čo sa nevydá, to vám budeme refundovať, tak by to už bolo o niečom úplne inom. Vakcín by bolo dosť a lekáreň by zároveň mala istotu, že nebude vytvárať stratu. Inými slovami, nejde len o peniaze, ale aj o nastavenie pravidiel tak, aby podporovali správanie, ktoré je v záujme pacienta aj celého systému.
Existuje riziko, že sa v nejakom časovom horizonte bude dostupnosť lekární znižovať?
Reálne sa to už deje, menšie lekárne sa zatvárajú, nemajú šancu uživiť sa. Snáď iba, ak sú súčasťou nejakého väčšieho celku, kde majú zdieľané náklady. A toto riziko určite bude narastať.
Veľkou témou sú výpadky liekov. Prečo vznikajú?
Má to viacero príčin. V minulosti výrobcovia liekov bojovali o pozície na našom trhu, no toto obdobie sa skončilo. Rôzne krízy, problémy či vojnové konflikty ich prinútili konať ekonomicky – produkujú menšie objemy liekov a prednostne ich dodávajú na silnejšie trhy. Objektívnymi príčinami výpadkov môžu byť aj logistické problémy alebo nedostatok niektorej zo surovín. Napríklad v USA vyhorela fabrika najväčšieho dodávateľa infúzií, čo následne spôsobilo ich nedostatok aj v Európskej únii. Za najväčší problém však považujem vývoz liekov do zahraničia. Ide o fenomén, ktorý sa pohybuje na hranici organizovaného zločinu. Existujú firmy s distribučnou licenciou, ktoré sa tejto činnosti venujú systematicky. Lieky nakúpia lacno na domácom trhu a následne ich predajú drahšie v zahraničí.
Aké by mohlo byť riešenie?
Pri debatách na ministerstve som deklaroval, že si nemyslím, že by potenciálne sprísnenie legislatívy pomohlo situáciu vyriešiť. Tieto firmy totiž nemajú vysokú afinitu k zákonom. Nech sú akokoľvek tvrdé. Domnievam sa, že kľúčové je dôsledné monitorovanie toku liekov. Distribútor by mal liek dodať do nemocníc, ambulancií, lekární a odtiaľ sa majú dostať k pacientovi. Akákoľvek aktivita mimo tohto rámca by mala byť považovaná za neoprávnenú.
Cítite dostatočnú možnosť vstupovať do legislatívnych procesov, ktoré sa vás týkajú, ovplyvňovať ich?
Je fajn, že v ostatných rokoch sa ministerstvo zdravotníctva mnohé veci snaží riešiť s dostatočným predstihom. Nie vždy sa v názoroch zhodneme, ale je dobré, že môžeme diskutovať. Myslím si, že spolupráca v tomto smere funguje korektne.
V akom stave je možnosť očkovania v lekárňach?
Celá debata začala koncom roka 2021. Odhadoval som, že v našich podmienkach sa dopracujeme k cieľu tak v roku 2030. Vyzerá to tak, že sa to nakoniec aj splní. Nedávno bol schválený štandard certifikačnej prípravy, farmaceutická fakulta podala žiadosť o akreditáciu na MZ SR, ktorá bola podpísaná ministrom zdravotníctva Kamilom Šaškom. Certifikačná príprava je šesťmesačný program, ktorého súčasťou je teória i prax. Máme už dostatok skúseností zo sveta, aby sme si to celé mohli optimálne nastaviť.
Bude to pre lekárnikov povinné?
Nie, nebude. Za nás je to dobrá možnosť spolupráce medzi lekárom a lekárnikom, akási pridaná hodnota. Bude fajn, ak farmaceutov čo najviac zapojíme aj do iných aktivít. Skúsenosti zo zahraničia nám ukazujú, že lekárne sa čoraz viac stávajú akýmsi „first point“ – prvým kontaktom pacienta so zdravotným systémom.
Čo všetko nám môžu slovenské lekárne ponúknuť okrem výdaja liekov?
Už pred rokmi sa profesorovi Švecovi a PharmDr. Matejkovi podarilo presadiť do legislatívy možnosť vykonávať priamo v lekárni jednoduché fyzikálne a biochemické vyšetrenia nevyžadujúce ďalšie laboratórne spracovanie. Vtedy to pôsobilo ako experiment, no čas ukázal, že išlo o prezieravý krok. Lekárnici dnes môžu v lekárňach vykonávať široké spektrum rýchlych point-of-care vyšetrení (POCT) – od merania krvného tlaku a glykémie cez CRP testy, pečeňové testy, testy na covid a chrípku až po analýzu moču, ktoré slúžia na rýchlu orientáciu v zdravotnom stave pacienta bez potreby laboratória. Dovolím si tvrdiť, že možno aj polovica lekární už má tieto prístroje na testovanie.
Vedia o týchto možnostiach pacienti, ktorí do lekární prichádzajú?
Komora robí, čo môže, aby zabezpečila dostatočnú osvetu. Pripojiť sa však musia aj relevantné inštitúcie, čo má vždy väčšiu váhu. Poradil by som aj pacientom, aby sa pýtali svojho lekárnika, čo všetko im môže v tomto smere ponúknuť.
Existuje vo vašom stave čosi také ako debata o zvyšovaní preskripčnej kompetencie lekárnikov, respektíve zvyšovanie iných kompetencií lekárnikov?
Keď sa ma občas spýtajú, aké kompetencie by lekárnici chceli, odpoviem, že my ich predsa máme. Vy ako spoločnosť ich musíte chcieť využívať. Štát nám zaplatil pomerne drahé a kvalitné vzdelanie a je pre mňa fascinujúce, že si nič nepýta späť a nechce naše kompetencie a znalosti využívať viac. Dávnejšie sme navrhovali tzv. „urgentný výdaj“ – možnosť „predpísať“ pacientovi lieky na krátke, preklenovacie obdobie, kým sa dostane k lekárovi. Išlo by o špecifické prípady a museli by sme mať k dispozícii relevantné údaje o pacientovi.
Viem si predstaviť, že o tejto možnosti by sme mohli začať diskutovať. Takýto urgentný výdaj sa vo svete už využíva a každý lekárnik hádam zažil takéto situácie. Rovnako sú už krajiny s definovaným ďalším vzdelávaním farmaceutov, ktoré im umožňuje efektívne riešiť niektoré ochorenia, vrátane predpisu potrebných liekov. Táto diskusia teda skôr či neskôr určite príde aj k nám a myslím si, že by výsledok mal byť definovaný práve odborným konsenzom s lekárskou komorou. Aby niekto opäť nevytvoril umelý konflikt medzi profesiami, ako sa to stalo pri dezinterpretácii očkovania v lekárňach.
Čo je najväčšou nevyužitou kapacitou slovenských lekárnikov?
Jednoznačne je to vzdelanie. Štúdium je náročné a široké, no napokon sme legislatívne postavení do pozície výdaja a individuálnej prípravy liekov. Pritom tým, že diplom farmaceuta je platný v celej EÚ, slovenskí absolventi v zahraničí už dávno robia oveľa viac.
Sú krajiny, kde je potenciál využitý lepšie?
V Poľsku majú explicitný zákon o farmaceutickej starostlivosti a povolaní lekárnika, ktorý sa podarilo presadiť napriek veľkým tlakom viacerých aj nadnárodných firiem. Dokonca kolovali legendy o prepojení konkrétnych poslancov na konkrétnych lekárnikov. Fakt bol však taký, že k príprave zákona boli prizvaní odborníci z lekárnickej komory. Spomeniem aj Veľkú Britániu s projektom „pharmacy first“, no tam to zasa vychádza zo situácie, keď je problém dostať sa k lekárovi. V Česku výborne využívajú kompetencie klinických farmaceutov v nemocniciach. Sú tam súčasťou tímov, nastavujú terapie, riešia interakcie liekov... Je to dobrá podpora pre lekára. U nás sú už tiež prvé lastovičky v tomto smere, napríklad NÚSCH v Bratislave, ale zatiaľ je to len o osobnom nadšení. V Česku je to systém.
Čo by ste odkázali mladým, ktorí uvažujú o farmácii?
Aby sa tohto štúdia nebáli a pustili sa doň. A aby sa v praxi nebáli pretvárať farmáciu podľa svojich možností. Aby sa nestali len súčasťou mašinérie dirigovanej obchodnými záujmami veľkých, ale aby aktívne snívali o tom, ako budú veľkí oni sami. A aby svoje postavenie lekárnika vnímali sebavedomo.
Zhováral sa: Prokop Slováček
(Rozhovor sme uverejnili v časopise MEDIKOM 4-5/2026)